Čo sa počas 30 rokov demokracie na Slovensku (ne)zmenilo?

Autor: Jozef Štefčík | 16.11.2019 o 17:57 | (upravené 17.11.2019 o 19:52) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  273x

Tento rok je výnimočný  aj vďaka tomu, že končí písmenom 9, ktoré nám symbolizuje pád komunistického režimu. 

Rok 2019 s magickou deviatkou je obdobím frustrácie a očakávaní veľkej časti ľudí žijúcich na Slovensku, ktorí  nie sú celkom presvedčení, že Slovensko a jej obyvatelia si žijú lešie. Prečo je to tak? Veď sme dosiahli to, o čom sme pred 30 rokmi mohli len snívať: Môžeme cestovať, podnikať,  chodiť do kostola, riadne si zanadávať a napísať, čo len chceme. Máme absolútnu voľnosť. Kde je teda problém? Očividne v nás.

17. novembra som bol dieťa, ktoré so zvedavosťou a záujmom sledovalo dianie a obrovské nadšenie ľudí na námestiach vo vtedajšom Československu.   Práve som  končil základnú školu a rozhodoval  sa, akú strednú školu si vyberiem. No dobre si pamätám aj prejav novozvoleného prezidenta ČSFR Václava Havla, ktorý vyslovil  pamätnú vetu, akú sme dovtedy  z úst našich učiteľov nemohli počuť: „Naše krajina nevzkvétá“.  Dnes sa musím pri tejto vete len trpko pousmiať, lebo od ústavných činiteľov často počúvame  vyhlásenia o tom, ako je Slovensko ekonomicky silné, hoci ľudia to nijako necítia. Pravdu povediac,  tomu obrazu by som možno uveril, ak by som nežil na Slovensku, ale niekde veľmi ďaleko. Musím žiaľ konštatovať, že našinec nadšenie niektorých našich vládnych predstaviteľov vôbec nezdieľa. Cíti  existenčno-ekonomickú frustráciu spojenú s bývaním, platením vysokých účtov, hypoték, nízkych zárobkov a sociálnou nerovnosťou. Čo je však horšie, mnohí pociťujú aj morálnu frustráciu. Od korupčných škandálov s eurofondami, cez podvádzanie pri záverečných prácach, predražené tendre, rozbité cesty až po úplné korupčné bahno v oblasti justície vidí bežný človek beznádej a utieka sa len k rýchlym a radikálnym riešeniam, ktoré však v konečnom dôsledku nedokážu pomôcť nikomu. Človek, ktorý dennodenne sleduje médiá, musí mať pocit, že na Slovensku neexistuje vo verejnej správe rezort, ktorý by bol úplne čistý a v poriadku. Podľa mojej mienky, tento obraz Slovenska je neúprosne kruté zrkadlo  ľahostajnosti a ignorancie našej generácie počas celého obdobia po páde železnej opony. Chýbala a stále nám chýba dôslednosť a väčšie odhodlanie poraziť rokmi nakumulovaný kolektívny strach. Napriek tomu zostávam trochu optimistom Aj keď to tak možno vyzerá, nie sme čierna diera a nie sme celkom odpísaní. Úplne stratení však môžeme byť v blízkej či ďalekej budúcnosti, ak neurobíme potrebné zmeny a reformy, na ktoré si za posledných 15 rokov v tejto krajine nikto netrúfol.  Dôsledky poznáme už všetci: Obrovský odliv mozgov do zahraničia a klesajúci záujem mladých ľudí študovať na slovenských univerzitách. Vinníkov za tento stav však niet.  Dospeli sme  do štádia, v ktorom je ťažké odlíšiť burinu od zdravých rastlín a preto sa tento boj v porovnaní s rokom 1989 zdá byť oveľa ťažší, lebo nepriateľ nie je len jeden. Nejakú dobu nám trvalo pochopiť, že samotný voľný trh a slobodné voľby nevyriešia všetko a že si treba každodenne strážiť aj nemateriálne hodnoty.

Napriek súčasným problémom na prokuratúre, justícii a polícii som si istý, že aj tam ešte nájdeme množstvo profesionálov s čistým štítom. Aj v zdravotníctve sú lekári a ošetrujúci personál, ktorí by radšej zostali na Slovensku. V školstve ale potrebujeme nájsť lídrov, ktorí rozumejú žiakom, učiteľom a dokážu ich vypočuť nielen formálne. Problém je v tom, že ich nehľadáme. Naše fungovanie nie je len o zákonoch, smerniciach a nariadeniach, ale o konkrétnych ľuďoch, ktorí ich majú aplikovať. Na ľudí sa bohužiaľ zabúda. Fascinujú nás len čísla. Ľudia na zodpovedných postoch sú však zväčša odborne a eticky „imúnni“, keďže sú dosadzovaní podľa úplne iných kritérií, aké by sme mali očakávať. Sú nimi rodinná príslušnosť, kamarátske väzby, intímne pomery, finančná pomoc a pod. Dovolím si tvrdiť, že na mnohých dôležitých postoch sú tí nesprávni ľudia, ktorí nemajú odbornosť, profesionalitu a ani žiadne morálne zásady. Správni ľudia robia naopak niečo, čo robiť nechcú, nevedia, alebo nemajú robiť. Kruté je, že tento obraz funguje nielen v medializovanej oblasti justície či prokuratúry, ale vo všetkých sférach verejnej správy.

Najväčší problém pretrvávajúceho „status quo“ na Slovensku vidím aj v profesionálnej „schizofrénii“ naprieč rôznymi odborno-pracovnými sektormi, čo sa prejavuje tak, že ľudia vykonávajú, prípadne zasahujú do oblastí, ktorým odborne nerozumejú. Vidíme tu politikov, ktorí chcú trestne stíhať iných, novinárov vykonávať pátracie práce namiesto policajtov,  vyšetrovateľov a sudcov publikovať  blogy, podnikateľov ako „poradcov“ vysokopostavených štátnych úradníkov, učiteľov ako administratívnych pracovníkov, úradníkov, ktorí si svojvoľne vysvetľujú zákonné nariadenia a s obľubou penalizujú občanov, a pod. Zabudli sme ešte na lekárov, ktorými sa stáva na sociálnych sieťach skoro každý človek – pacient.  

Nazdávam sa, že v súčasnej dobe momentálne potrebujeme silnú nádej, ktorú nám môže zabezpečiť dobre fungujúca a spravovaná legislatíva so zdravou justíciou. Ďalej je pre našu krajinu potrebné  mať stabilnú budúcnosť, ktorú vidím jednoznačne v kvalitnom vzdelávacom systéme, vede a výskume.

Tento týždeň som si v rámci spomienkových filmov na november 1989 pozrel aj krátky dokument, v ktorom sa deň pred brutálnym zásahom voči demonštrantom zišli slovenskí vysokoškolskí študenti a žiadali  reformy vo vysokoškolskom vzdelávaní. Hneď som si položil otázku, či sa reformy vôbec realizovali. Nezaregistroval som ich natoľko, aby som mohol hovoriť o úspechu  demonštrujúcich  študentov spred 30 rokov.

Školstvo je zjavne sterilné prostredie, v ktorom sa urobilo niekoľko kozmetických opatrení. Voľby, študentský parlament a pod. Problém vysokého školstva ale prešiel do kvantity a žiaľ, nie do kvality. Zle nastavený systém financovania univerzít s cieľom mať čo najvyšší počet študentov núti vysoké školy klásť nižšie požiadavky, čo sa zákonite odráža aj v kvalite. Z poľutovaním sledujeme, že máme čoraz menej konkurencieschopných absolventov v svetovom meradle. Naopak, máme veľa všeobecne a humanitne „vzdelaných“ ľudí, no žalostne málo špecialistov v odborných oblastiach, po ktorých by skočil  každý personalista. Už roky sa hovorí, že žiaden rozumný systém sa do vysokoškolského vzdelávania zatiaľ nezaviedol. Vysokoškolskí pedagógovia píšu len kvantá lokálnych článkov, vysokoškolských textov a pseudovedeckých traktátov, ktoré síce nikto nečíta, ale ich pisateľom formálne pribúdajú na konte postupové body. Podľa niektoých médií, rovnako ako justícia, aj školstvo má veľmi nízku dôveru u obyvateľov. V oboch prípadoch môžeme hovoriť o  uzavretých systémoch, ktoré síce dostali od štátu autonómiu, ale nedostávajú žiadnu oficiálnu spätnú väzbu či reflexiu v ich samotnom vnútri. Aj keď na niektorých školách existujú  formálne hodnotenia vyučujúcich, v praxi často nemajú z rôznych dôvodov žiadnu výpovednú hodnotu. Učitelia základných, stredných a vysokých škôl musia vypĺňať formuláre a rôzne byrokratické šablóny pro-forma, musia robiť atestačné skúšky v rámci ďalšieho vzdelávania bez jasnej koncepcie. Na atestačných skúškach učiteľov participujú vysoké školy, ktoré sa učiteľom nevenujú, inkasujú len peniaze a buď im napísanú kvalifikačnú prácu príjmu alebo zamietnu bez konzultácií. Načo sú nám takéto školy, ktoré nedokážu učiteľom pomôcť, poradiť a riešiť problémy? Zjavne sú to len ďalšie byrokratické inštitúcie, ktoré okrem frustrácie neprinášajú nič nové.

Hovorí sa, že „ryba smrdí od hlavy“.  Preto by sme si mali voliť inšpiratívnych lídrov s pozitívnymi modelmi a vzormi, ktoré vedome či podvedome kopírujú napríklad aj žiaci od svojich učiteľov.  Rovnako aj bežní ľudia  preberajú idey a správanie svojich predstavených, čo v konečnom dôsledku vidíme na súčasnom obraze a nálade našej spoločnosti.  Ak napr. zamestnanec vidí svojho nadriadeného bez škrupúľ klamať, môžeme od neho očakávať, že sa nebude správať o nič lepšie ani on. Zaladateľ spoločnosti Apple Steve Jobbs raz prehlásil, že ak vo svojej firme máte vo vrcholnom manažmente tých najlepších z najlepších (odborne a morálne), podniku sa bude dariť, lebo práve tí najlepší svojim príkladom nastavia cestu, po ktorej pôjdu všetci ostatní zamestnanci.

Hoci nie som veľkým fanúšikom Platóna a utopického modelu štátu, jeho teoretický model fungovania štátu asi treba zachovať prinajmenšom tak, že vymedzíme jasnú hranicu medzi filozofmi (politikmi, lídrami....), strážcami (justícia, prokuratúra, vnútro,obrana..) a obchodníkmi (hospodárstvo ...), kde bude  každý zodpovedný odborne riešiť len to, čo spadá do jeho kompetencie.

Počas novemrových  sviatočných dní  nechcem už radšej filozofovať a preto si opäť po x-krát pozriem svoj obľúbený film o páde železnej opony „Good bye Lenin“. Je v ňom kus pravdy nielen o socialistickom režime na večné časy v NDR, ale aj o (ne)obyčajnej rodine, ktorá žila v ňom a po ňom.

V novembri 1989 sme si sľúbili lásku. No dostali sme len ďalšiu tvrdú „školu“.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Kočner bol lobovať u Tomanovej. Ohľadom detského klienta

Stretávali sa v čase, keď sa riešil Čistý deň.

Minúta po minúte: Pokračuje súd v kauze zmenky

Pojednáva sa v budove Špecializovaného trestného súdu v Pezinku.


Už ste čítali?