Štrajk učiteľov nie je len o zvýšení ich platov a dôležitých zmenách vzdelávacieho systému, ale poukazuje na morálne chorú spoločnosť, ku ktorej sme sa za posledné roky vládnutia rôznych politických zoskupení dostali. Počas štrajku učiteľov na Námestí SNP v Bratislave odzneli veľmi jasné slová o korupcii, klientelizme, rozkrádaní a kauzách, ktorých sme svedkami každý rok. Učitelia ako intelektuálna vrstva je jedným z pilierov tejto spoločnosti, ktorú treba brať vážne, počúvať ju a diskutovať s ňou o pálčivých problémoch, ktoré sa nás týkajú. Práve preto tento štrajk podporili mnohé významné osobnosti verejného života, intelektuáli a známe organizácie. Smutné však je, že za učiteľmi nestojí väčšia časť slovenskej verejnosti, ktorej sa to celé vlastne týka. No a ešte smutnejšie je, že ani naši odvážni učitelia, ktorí sa odhodlane a napriek zastrašovaniu rozhodli konať a povedať pravdu nahlas, nenachádzajú podporu u svojich ostatných kolegov - učiteľov. Dôvody týchto ostatných kolegov sú určite rôzne. Môžu prameniť napr. z ekonomických rozdielov jednotlivých regiónov, kde sa ľudia boja o stratu zamestnania, rovnako z politických dôvodov, kedy sa preferuje lojálnosť k istej politickej strane bez triezveho a racionálneho uvažovania, či z medzier v legislatíve, akou je napríklad množstvo dôchodcov na stredných a vysokých školách, ktorí poberajú dvojité príjmy a mnohé ďalšie. Počet zatvorených škôl netvoril ani dve percentá celkového počtu škôl na Slovensku. To znamená, že štrajk je, žiaľ, len pokus o zmeny, ktoré sa nedajú zrealizovať, ak sa nezmení postoj zmýšľania všetkých ľudí na Slovensku ku kvalite vzdelania, k vede, výskumu a inováciám. Je hanbou, že štrajk nepodporili všetky vysoké školy na Slovensku, čo tiež môže svedčiť o vlastných politických záujmoch. Vysokým školám by malo záležať na kvalite vzdelávania na základných školách, kde sa formujú ich budúci absolventi, ktorí dnes stoja pred neľahkými výzvami uspieť vo svetovej konkurencii. Lebo ak nepodporím učiteľa, idem vlastne proti sebe, svojim deťom a budúcnosti tejto krajiny, ktorá je jedinečná a ktorá má neustále čo ponúknuť. Rovnako ak nepodporím zdravotné sestry fungujúce v katastrofálnych podmienkach nášho zdravotníctva, stojím proti sebe, lebo ich jednoducho potrebujem na to, aby som mohol efektívne vykonávať svoju prácu. Potrebujeme ich všetci, ktorí si uvedomujeme, že zdravie, od ktorého sa odvíja všetko, je základom úspešných ľudí a dobre spravovanej spoločnosti. Zdá sa, že nám chýba schopnosť vidieť veci v širšom kontexte, čo je, bohužiaľ, tiež zrejme výsledok upadajúceho vzdelávacieho systému za posledné roky. My Slováci sme pracovitý a mierumilovný národ, no chýba nám vôľa vydržať a byť jednotní. Nesúdržnosť slovenského národa sa ukázala v jeho histórii veľakrát a stále sa jej nedokážeme zbaviť. Známe heslo z novembra 89: „V jednote je sila!“ zostalo pre nás len prázdnou frázou.
Nedá sa poprieť, že Slovensko počas minulých rokov neurobilo obrovský krok vpred vo viacerých oblastiach. No veľkou škodou je, že sa podcenila jeho budúcnosť, ktorá tkvie v kvalitnom vzdelaní našich detí. Pretože bez dobrého vzdelania nemôžeme konkurovať tým, pre ktorých sme sa stali partnermi, súpermi či zamestnancami. Slabé výsledky testovania našich žiakov v celosvetovom meradle sú známe, napísalo a povedalo sa o nich už veľakrát. No ak povieme A, musíme povedať aj B. Nečudujme sa, že bežný človek na Slovensku má o učiteľskom povolaní skreslené predstavy, lebo aj vzdelaní ľudia medzi riaditeľmi, vedúcimi pracovníkmi, či politikmi dokážu vysloviť vetu typu: „Veď učiteľ si odučí len 5 hodín a má voľno.“ Zrejme netušia, či nechcú vedieť, koľko času, štúdia a príprav musí každý učiteľ absolvovať. Koľko mimoškolských aktivít jeden učiteľ má a okrem toho musí pracovať v ďalšej práci, aby uživil rodinu zo svojho podpriemerného príjmu, ktorý poberá. Práve v tom tkvie celý kameň úrazu: Ak sa učiteľ nemôže venovať svojej práci naplno, trpí tým celá spoločnosť. Veľmi trefne je vykreslená nenahraditeľnosť učiteľa v českej komédii so Zdeňkom Svěrákom – „Vratné láhve“ – v ktorej vyhorený učiteľ hľadá zmenu v obchode, kde odoberá od zákazníkov prázdne fľaše, no neskôr je nahradený strojom. Paradoxom tohto príbehu je, že prácu učiteľa stroj plnohodnotne nahradiť nemôže.
Často počúvame a čítame, že Slovensko je montážnou halou Európy a že pracujeme pre iné, veľké krajiny, ktoré nás využívajú pre naplnenie svojich záujmov. Áno, pokiaľ nezmeníme vzdelávací systém, hodnoty a vlastné priority, nezostáva nám nič iné, len zostať naďalej výkonnými zamestnancami a podriadenými ekonomicky mocnejších krajín, bez vlastných výrobných podnikov, inovácií a domácej produkcie. Našou vlastnou ľahostajnosťou si tak spečaťujeme osud zakríknutého národa s krivým chrbtom, ktorý neustále ohýba pred mocnejšími.
Som rád, že na štrajku učiteľov a na demonštrácii sa nezúčastnili žiadne politické strany, pretože úpadok slovenského školstva majú na svedomí všetky doterajšie vlády. Treba si uvedomiť, že politici sú tu oveľa kratšie ako tento štát, ktorý by mali tvoriť vzdelaní ľudia nielen so srdcom, ale predovšetkým s rozumom. Naši politici a „Biele goliere“ svoje deti dávajú študovať na prestížne školy v zahraničí, lekárske zákroky im tiež robia v kvalitných zahraničných nemocniciach, o ktorých bežný človek na Slovensku môže len snívať. Chceme ísť teda proti sebe, alebo budeme radšej stáť po boku? Preto ďakujem štrajkujúcim učiteľom za ich odvahu a statočnosť. Som s nimi.
Bez ohľadu na to, komu dám v nasledujúcich voľbách svoj hlas si musím uvedomiť, že nestačí byť len nadšeným, ale predovšetkým náročným a kritickým voličom, ktorý svojho politického favorita vo voľbách bude neustále kontrolovať, pýtať sa a žiadať vysvetlenia s konkrétnymi riešeniami. Ak zostaneme nečinní, nečinní budú aj tí, ktorých sme volili.
Myslime preto dlhodobo, nielen na pár rokov. „Myslím, teda som“. (R.Descartes)